ERIK BENIKOVSKÝ
CLASSIC PHYSIQUE

Do svojho života vniesol zmysel vo veľmi skorom veku. Erik má 19 rokov. V 17 sa stal juniorským aj dorasteneckým majstrom Slovenska v Mens Physique a v 19 si odniesol striebro v kategórií Classic Physique junior. Je profesionálnym fitness trénerom. Denne inšpiruje množstvo ľudí prostredníctvom svojich sociálnych sietí.

ERIK:

„Proces ktorým prejdete k vlastnému cieľu vás dokáže zoceliť tak silno ako žiadna iná skúsenosť.“

Od mala žijem v usporiadanej a riadne fungujúcej rodine kde základ tvorí otec a mama. Narodil som sa v malej dedinke medzi Oravou a Liptovom. Rodina ma od malička viedla k manuálnej práci, ktorá je pre dedinu bežná. Taktiež do mňa bola vštepená viera v Boha ktorá je pre mňa dodnes veľmi dôležitá. Nevyrastal som v kolektíve ako väčšina detí z miest, ale nevadilo mi to. Od mala som miloval pohyb,  šport som mal jednoducho v krvi. Na to aby som sa naučil napríklad bicyklovať mi stačil jeden pád, nie pomocné kolieska.

Fungovanie v kolektíve som nepoznal do svojich 6 rokov. Namiesto učiteľky v škôlke ma strážili starí rodičia, s ktorými sme žili v rodinnom dome. Posledný rok pred nástupom do základnej školy sme sa presťahovali do Liptovského Trnovca, bližšie k mestu. Je to 5 minút od Liptovského Mikuláša kde bola moja nová škola. Bolo to pre mňa niečo úplne nové. Začali sme bývať v bytovke. Nastúpil som do cirkevnej základnej školy a postupne spoznával kamarátov, začal čeliť prvým detským problémom. Pravdupovediac, necítil som sa dobre, pretože som rozmýšľal trochu inak ako moji rovesníci. Každé zlé hodnotenie ma trápilo a doma to tiež nikoho nepotešilo. K povinnostiam som pristupoval zodpovedne a ako to už býva zvykom medzi ostatními som bol zrazu “šprt”.

Stíhal som sa učiť a a zúčastňoval sa väčšiny športových súťaží medzi školami. Na jednej z nich som dostal ponuku hrať futbal za poriadny klub v Lipt. Mikuláši, v ktorom už zopár mojich spolužiakov hralo. Podmienkou bolo prestúpiť na športovú školu a to moji rodičia nechceli (asi vedeli čo sa stane, haha ). Futbal som však chcel hrať. Dobiedzal som aby ma dali do iného klub. Schopnosť ničoho sa nevzdať prekvitala už v skorom veku. Podarilo sa a začal som hrať za futbalový klub vo vedlajšej dedine. Hlavne že som hral, bolo mi jedno kde. V siedmich  rokoch som hral svoj prvý zápas. Bolo to všetko čo som potreboval k šťastiu. Otec s mamou ma veľmi podporovali a boli somnou na každom jednom tréningu a zápase. Mojím idolom bol futbalista Cristiano Ronaldo. Jeho plagáty boli ešte aj na rodinnej chladničke. Futbal a kolektív ma učili vychádzať a spoločne riešiť problémy, prehry a pády a jednoducho vychádzať s ľudmi. Veľmi som túžil byť futbalistom na profesionálnej úrovni. Aby som mohol hrávať futbal, musel som mať v škole dobre výsledky. Taká bola dohoda s rodičmi.

Medzi časom sa mi narodila sestra Alexandra a ja som už nebol jedináčik. Ako starší brácho som musel ustupovať v niektorých veciach. Bola to ďalšia skúsenosť učiť sa lepšie správať. Po istej dobe sa nám futbalový kolektív rozpadol, no túžba byť futbalista bola stále silná. Zistil som, že vzdať sa niečoho nebude v mojej krvi. Prestúpil som do iného klubu kde som sa rýchlo zabehol. Hral som, makal som ako sa len dalo. Každý rok v lete, či v zime. Napriek tomu sa chuť hrať futbal postupne vytrácala, pretože nie každému na tom záležalo tak ako mne. Mal som asi 11 rokov keď som prvýkrát surfoval po internete na rodinnom notebooku. Natrafil som na YouTube videá, kde som videl mladého chlapca ako cvičí na preliezkach, robí kliky, zhyby a skáče cez rôzne prekážky. 

Zapáčilo sa mi to. Hneď som to išiel vyskúšať a stalo sa to, že som si zlomil obidve ruky naraz. Počas mojej liečby som napozeral množstvo ďalších videí. Okrem cvičenia na preliezkach a motivačnej hudby ma zaujali svaly a kocky na bruchu. Hneď ako som sa zbavil sádry, začal som znova makať. Brušáky, kliky a prehovoril som rodičov, aby mi kúpili hrazdu. Skušal som všetko. Hrať futbal, behať, cvičiť a dokonca som sa stal aj členom miestneho hasičského zboru. Nestačilo mi to. Objavil som videá kde boli obrovskí chlapi a zdvíhali veľké váhy. Pozeral som na to s úplnym úžasom. Chcel som to robiť tiež a mať konečne tie kocky na bruchu! Nevedel som ale ako na to, nemal som v tom systém.. preto som sa tomu raz venoval a raz úplne na to kašľal. Len tak sa pretĺkal, hral futbal.  Nedalo mi to a v 14 rokoch so školskou taškou na chrbte, jedným tričkom v taške vstupujem úplne prvýkrát do fitka v Liptovskom Mikuláši. Bol to magický moment, ktorý odštartoval niečo veľké.

V tomto období, sme ako rodina dostali pozvanie na svadbu mojej sesternice, kde sa objavil aj Boris Valihora Prekop ( asi najväčší priekopník fitness na Slovensku) prehodil som sním zopár slov a keď som videl jeho biceps ktorý bol väčší ako moja hlava (haha), povedal som si, že musím úplne zmeniť prístup a začať na sebe makať efektívnejšie.

Kolektív v škole som prestal riešiť, prestal som sa zaujímať o ich názory na to, čo robím. Úplne som sa položil do cvičenia. Pamätám si, keď som sa nemal ako dostať do posilovne, išiel som 6 km pešo. Autobus žiadny, rodičia v práci. Erik bez tréningu (haha). Čoskoro som pochopil, že futbal už nieje viac cesta pre mňa. Skončil som s ním úplne. S extrémnou túžbou po výsledkoch som bezhlavo makal vo fitku. Čoskoro som uvidel prvé malé zmeny. Mal som obrovskú radosť. Motivácia rástla. Veľmi som sa hanbil pýtať si rady od ľudí. Našťastie som však nebol úplne tvrdohlavý.

Jedného dňa, ako už bolo zvykom, išiel som odmakať svoj „tréning“.  Stretol som v posilovni Patryka Kmeťa. Mal slúchatka v ušiach, s nikým nevykeciaval. Myslel som si že je namyslený. Veľmi som chcel vedieť ako cvičiť benchpress preto som ho oslovil: „Ahoj, hej počuj ukážeš mi ako cvičiť benchpress?“  S radosťou mi to ukázal a moja zlá mienka o ňom sa rozpadla. Vtedy som vôbec nevedel ako sa volá. Keď som prišiel domov Facebook mi úplnou náhodu navrhol jeho stránku. Otvoril som ju a zistil kto to je. Napísal som mu a ešte raz poďakoval. Snažil som sa zistiť ako vyzerať lepšie. Vtedy mi povedal, že musím upraviť aj stravu. Celú noc som čítal o strave, bielkovinách, kalóriach, cukroch a dopadlo to tak, že ráno som zaspal do školy.

Nasledujúci deň som cestou zo školy kúpil zopar tvarohov, nejakú ryžu a hor sa domov. Praktizoval som rady z internetu a začalo to fungovať medzi časom sa Patryk z posilovne vytratil. Stále som ho sledoval cez Facebook či Instagram a zistil som, že funguje už v inom meste. Mal som 15 rokov a po roku cvičenia s upravenou stravou, vyskúšaním rôznych tipov a trikov som urobil solídny progress ktorý si všimlo viac ľudí vrátane Patryka.

Začal som byť aktívny na sociálnych sieťach, pridával som fotky z tréningov a dostával prvé správy od ľudí. Pracoval som kde sa dalo (nebolo veľa možností keďže som mal 15 rokov). Zarábal som si na permanentku do fitka, kvalitnejšiu stravu a proteín. Nechcel som s tým zaťažovať rodičov.

Ozval sa mi Patryk pochválil ma a už vtedy pomaličky pracoval na projekte JOURNEY TO GREATNESS. Spýtal sa ma, či by som raz nechcel skúsiť súťažiť. Potešilo ma to a samozrejme som prikývol. Veď prečo nie. Počas toho roku som ukončil základnú školu a začal študovať na strojníckej škole v Martine kde aktuálne stále študujem. Začal som raketovo progressovať a zdieľal som to na internete.

Ľudom sa to páčilo a ja som postupne pochopil princípy ako to celé vo fitnesse chodí. S Patrykom sme spolu trénovali prvýkrát v Bratislave, kde vtedy žil. Zoznámil ma s jeho priateľkou Luckou a dobrým kamarátom Johnym. Bola to pre mňa pocta. Videl vo mne talent, ktorý nikto nevidel. Dal mi návrh stať sa súčasťou tímu a prezentovať značku JOURNEY TO GREATNESS, ktorá dnes už naplno beží.

Spoločne sme sa tento rok (2019) pripravili na spomínanú súťaž. Ako 17 ročný som na juniorských Majstrovstvách Slovenska (do 23 rokov) v kategórií Mens Physique získal titul majstra Slovenska. O dva týždne na to sa mi podarilo potvrdiť titul majstra aj v dorasteneckej kategórií (do 18 rokov). Boli to moje prvé skúsenosti s pódiom a som nesmierne šťastný z toho ako to dopadlo.

Som rád, že môžem byť súčasťou JTG Najmä kvôli jedinečnosti projektu. Spája ľudí, ktorí majú vyššie ciele a najmä ambície dosiahnuť ich a neboja sa tvrdo pracovať. JTG Rodina vás obklopí tými správnymi ľuďmi, s ktorými sa cítite ešte silnejší.

V 17 rokoch som v zápale pokračoval v tom čo ma baví. Naďalej som zdieľal na sociálnych sieťach svoje kroky a odozva u ľudí bola stále väčšia. Rady si pýtalo stále viac ľudí. Po mojich súťažných úspechoch prišli prví partneri, ktorí si všimli moju prácu a doteraz ma v nej podporujú. Taktiež som rozbehol svoj YouTube kanál kde prispievam videami z môjho života.

V 18 rokoch ma delil už len jeden rok od môjho veľkého rozhodnutia.. tým bolo dokončenie strednej školy a následné pokračovanie v živote, ktoré už nebolo len mne ale aj o mojej priateľke Simonke. Spoznali sme sa v neľahkých chvíľach kvôli pandémi,i v ktorej sme sa všetci ocitli. Náš spoločný začiatok bol o to náročnejší. Opatrenia nám cestovanie nezľahčovali, keďže sme boli od seba viac ako 140 kilometrov. Ak sa pýtate ako sme sa spoznali.. tak sme sa spoznali vďaka tomu čo robíme. Cvičenie, súťaženie, fitness. Tá istá záľuba, tá istá vášeň.

V lete v roku 2020 som bol pevne rozhodnutý že ešte skôr než vstúpim do posledného ročníka strednej školy, zasadím svoj život kulturistike a fitnessu úplne. Absolvoval som trénerský kurz aby ma moja vášeň mohla začať živiť. Aplikoval som na sebe nové princípy ktoré ma posunuli fyzicky ale aj psychicky a neustále som hľadal a hľadám spôsoby ako byť lepším. Cez online coachingy som s klientmi začal dosahovať krásnych výsledkov, ktoré som zdieľal aj na sieťach. Ľudia mi začali dôverovať. Zobral som život pevne do rúk.

V roku 2021 som chcel súťažiť opäť.. no už v kategórií Classic Physique, ktorá ma pohltila ešte v sérií VIAC ktorú sme s Patrykom točili na YouTube. Pandémia skomplikovala veci natoľko, že som ostal cvičiť v zime v garáži s pár činkami a jedným strojom s minimálnou nádejou že sa postavím na pódium v mojich 19tich rokoch. Stále som niekde vnútri cítil malú nádej vďaka ktorej sme celé to fitko v garáži s priateľkou vyskladali a zariadili tak aby sme mohli cvičiť. Robili sme, čo sme mohli aby sme sa mohli posúvať. Nádej umiera posledná. Bola to jedna veľká skúška.

Hneď po ukončení maturitného ročníka som sa vrhol do súťažnej prípravy. Pripravoval som sa na súťaž, ktorá nebola plne potvrdená do poslených dní. Bolo to buď alebo. Nakoniec z celej prípravy ktorá začínala v garáži a prechádzala cez pomerne veľké množstvo osobných záležitostí (keď sme ráno v deň súťaže sedeli v aute tak som Sime povedal jednu vetu. “Je mi jedno ako to dopadne. My tu sedíme a po tom všetkom idem súťažiť”.)  Konečne som sa postavil na pódium.. v svojej novej kategórií Classic Physique. Cítim sa v nej veľmi komfortne. A tie emócie? O tom snáď ani nemusím písať…

V open kategórií na juniorských MSR sa mi podarilo získať striebro. Opäť sa mi potvrdila fráza z angličtiny “JUST DO THE WORK”. A keby som si mal dať čo i len na chvíľu pauzu od progressu to by som nebol ja… Dva dni po skončení súťaže a celom uvedomení si, že som to vlastne dotiahol do úspešného konca, sme sa presťahovali z Liptova do Bratislavy kde aktuálne pôsobím ako osobný fitness tréner a hlavne ako človek, ktorý miluje v živote rozvoj, posun, výsledky. Pomaly ale isto nechávame za sebou stopu a to ma motivuje moje hranice posúvať stále viac.

ĎALŠÍ JTG ATLÉTI