ERIK BENIKOVSKÝ
MLADÝ POKORNÝ FITNESSÁK

Do svojho života vniesol zmysel vo veľmi skorom veku. Erik má 17 rokov, je juniorským aj dorasteneckým majstrom Slovenska v Mens Physique, denne pomáha stovkám ľudí dosahovať ich ciele prostredníctvom videí a fotiek na internete. Nechávajú si od neho radiť aj raz tak starší ľudia.

ERIK:

„Proces ktorým prejdete k vlastnému cieľu vás dokáže zoceliť tak silno ako žiadna iná skúsenosť.“

Od mala žijem v usporiadanej a riadne fungujúcej rodine kde základ tvorí otec a mama. Narodil som sa v malej dedinke medzi Oravou a Liptovom. Rodina ma od malička viedla k manuálnej práci, ktorá je pre dedinu bežná. Taktiež do mňa bola vštepená viera v Boha ktorá je pre mňa dodnes veľmi dôležitá. Nevyrastal som v kolektíve ako väčšina detí z miest, ale nevadilo mi to. Od mala som miloval pohyb,  šport som mal jednoducho v krvi. Na to aby som sa naučil napríklad bicyklovať mi stačil jeden pád, nie pomocné kolieska.

Fungovanie v kolektíve som nepoznal do svojich 6 rokov. Namiesto učiteľky v škôlke ma strážili starí rodičia, s ktorými sme žili v rodinnom dome. Posledný rok pred nástupom do základnej školy sme sa presťahovali do Liptovského Trnovca, bližšie k mestu. Je to 5 minút od Liptovského Mikuláša kde bola moja nová škola. Bolo to pre mňa niečo úplne nové. Začali sme bývať v bytovke. Nastúpil som do cirkevnej základnej školy a postupne spoznával kamarátov, začal čeliť prvým detským problémom. Pravdupovediac, necítil som sa dobre, pretože som rozmýšľal trochu inak ako moji rovesníci. Každé zlé hodnotenie ma trápilo a doma to tiež nikoho nepotešilo. K povinnostiam som pristupoval zodpovedne a ako to už býva zvykom medzi ostatními som bol zrazu “šprt”.

Stíhal som sa učiť a a zúčastňoval sa väčšiny športových súťaží medzi školami. Na jednej z nich som dostal ponuku hrať futbal za poriadny klub v Lipt. Mikuláši, v ktorom už zopár mojich spolužiakov hralo. Podmienkou bolo prestúpiť na športovú školu a to moji rodičia nechceli (asi vedeli čo sa stane, haha ). Futbal som však chcel hrať. Dobiedzal som aby ma dali do iného klub. Schopnosť ničoho sa nevzdať prekvitala už v skorom veku. Podarilo sa a začal som hrať za futbalový klub vo vedlajšej dedine. Hlavne že som hral, bolo mi jedno kde. V siedmich  rokoch som hral svoj prvý zápas. Bolo to všetko čo som potreboval k šťastiu. Otec s mamou ma veľmi podporovali a boli somnou na každom jednom tréningu a zápase. Mojím idolom bol futbalista Cristiano Ronaldo. Jeho plagáty boli ešte aj na rodinnej chladničke. Futbal a kolektív ma učili vychádzať a spoločne riešiť problémy, prehry a pády a jednoducho vychádzať s ľudmi. Veľmi som túžil byť futbalistom na profesionálnej úrovni. Aby som mohol hrávať futbal, musel som mať v škole dobre výsledky. Taká bola dohoda s rodičmi.

Medzi časom sa mi narodila sestra Alexandra a ja som už nebol jedináčik. Ako starší brácho som musel ustupovať v niektorých veciach. Bola to ďalšia skúsenosť učiť sa lepšie správať. Po istej dobe sa nám futbalový kolektív rozpadol, no túžba byť futbalista bola stále silná. Zistil som, že vzdať sa niečoho nebude v mojej krvi. Prestúpil som do iného klubu kde som sa rýchlo zabehol. Hral som, makal som ako sa len dalo. Každý rok v lete, či v zime. Napriek tomu sa chuť hrať futbal postupne vytrácala, pretože nie každému na tom záležalo tak ako mne. Mal som asi 11 rokov keď som prvýkrát surfoval po internete na rodinnom notebooku. Natrafil som na YouTube videá, kde som videl mladého chlapca ako cvičí na preliezkach, robí kliky, zhyby a skáče cez rôzne prekážky. 

Zapáčilo sa mi to. Hneď som to išiel vyskúšať a stalo sa to, že som si zlomil obidve ruky naraz. Počas mojej liečby som napozeral množstvo ďalších videí. Okrem cvičenia na preliezkach a motivačnej hudby ma zaujali svaly a kocky na bruchu. Hneď ako som sa zbavil sádry, začal som znova makať. Brušáky, kliky a prehovoril som rodičov, aby mi kúpili hrazdu. Skušal som všetko. Hrať futbal, behať, cvičiť a dokonca som sa stal aj členom miestneho hasičského zboru. Nestačilo mi to. Objavil som videá kde boli obrovskí chlapi a zdvíhali veľké váhy. Pozeral som na to s úplnym úžasom. Chcel som to robiť tiež a mať konečne tie kocky na bruchu! Nevedel som ale ako na to, nemal som v tom systém.. preto som sa tomu raz venoval a raz úplne na to kašľal. Len tak sa pretĺkal, hral futbal.  Nedalo mi to a v 14 rokoch so školskou taškou na chrbte, jedným tričkom v taške vstupujem úplne prvýkrát do fitka v Liptovskom Mikuláši. Bol to magický moment, ktorý odštartoval niečo veľké.

V tomto období, sme ako rodina dostali pozvanie na svadbu mojej sesternice, kde sa objavil aj Boris Valihora Prekop ( asi najväčší priekopník fitness na Slovensku) prehodil som sním zopár slov a keď som videl jeho biceps ktorý bol väčší ako moja hlava (haha), povedal som si, že musím úplne zmeniť prístup a začať na sebe makať efektívnejšie.

Kolektív v škole som prestal riešiť, prestal som sa zaujímať o ich názory na to, čo robím. Úplne som sa položil do cvičenia. Pamätám si, keď som sa nemal ako dostať do posilovne, išiel som 6 km pešo. Autobus žiadny, rodičia v práci. Erik bez tréningu (haha). Čoskoro som pochopil, že futbal už nieje viac cesta pre mňa. Skončil som s ním úplne. S extrémnou túžbou po výsledkoch som bezhlavo makal vo fitku. Čoskoro som uvidel prvé malé zmeny. Mal som obrovskú radosť. Motivácia rástla. Veľmi som sa hanbil pýtať si rady od ľudí. Našťastie som však nebol úplne tvrdohlavý.

Jedného dňa, ako už bolo zvykom, išiel som odmakať svoj „tréning“.  Stretol som v posilovni Patryka Kmeťa. Mal slúchatka v ušiach, s nikým nevykeciaval. Myslel som si že je namyslený. Veľmi som chcel vedieť ako cvičiť benchpress preto som ho oslovil: „Ahoj, hej počuj ukážeš mi ako cvičiť benchpress?“  S radosťou mi to ukázal a moja zlá mienka o ňom sa rozpadla. Vtedy som vôbec nevedel ako sa volá. Keď som prišiel domov Facebook mi úplnou náhodu navrhol jeho stránku. Otvoril som ju a zistil kto to je. Napísal som mu a ešte raz poďakoval. Snažil som sa zistiť ako vyzerať lepšie. Vtedy mi povedal, že musím upraviť aj stravu. Celú noc som čítal o strave, bielkovinách, kalóriach, cukroch a dopadlo to tak, že ráno som zaspal do školy.

Nasledujúci deň som cestou zo školy kúpil zopar tvarohov, nejakú ryžu a hor sa domov. Praktizoval som rady z internetu a začalo to fungovať medzi časom sa Patryk z posilovne vytratil. Stále som ho sledoval cez Facebook či Instagram a zistil som, že funguje už v inom meste. Mal som 15 rokov a po roku cvičenia s upravenou stravou, vyskúšaním rôznych tipov a trikov som urobil solídny progress ktorý si všimlo viac ľudí vrátane Patryka.

Začal som byť aktívny na sociálnych sieťach, pridával som fotky z tréningov a dostával prvé správy od ľudí. Pracoval som kde sa dalo (nebolo veľa možností keďže som mal 15 rokov). Zarábal som si na permanentku do fitka, kvalitnejšiu stravu a proteín. Nechcel som s tým zaťažovať rodičov.

Ozval sa mi Patryk pochválil ma a už vtedy pomaličky pracoval na projekte JOURNEY TO GREATNES. Spýtal sa ma, či by som raz nechcel skúsiť súťažiť. Potešilo ma to a samozrejme som prikývol. Veď prečo nie. Počas toho roku som ukončil základnú školu a začal študovať na strojníckej škole v Martine kde aktuálne stále študujem. Začal som raketovo progressovať a zdieľal som to na internete.

Ľudom sa to páčilo a ja som postupne pochopil princípy ako to celé vo fitnesse chodí. S Patrykom sme spolu trénovali prvýkrát v Bratislave, kde vtedy žil. Zoznámil ma s jeho priateľkou Luckou a dobrým kamarátom Johnym. Bola to pre mňa pocta. Videl vo mne talent, ktorý nikto nevidel. Dal mi návrh stať sa súčasťou tímu a prezentovať značku JOURNEY TO GREATNESS, ktorá dnes už naplno beží.

Spoločne sme sa tento rok (2019) pripravili na spomínanú súťaž. Ako 17 ročný som na juniorských Majstrovstvách Slovenska (do 23 rokov) v kategórií Mens Physique získal titul majstra Slovenska. O dva týždne na to sa mi podarilo potvrdiť titul majstra aj v dorasteneckej kategórií (do 18 rokov). Boli to moje prvé skúsenosti s pódiom a som nesmierne šťastný z toho ako to dopadlo.

Aktuálne sa v mojich sedemnástich rokoch plne venujem cvičeniu a zdravému životnému štýlu. Podarilo sa mi našliapnuť si kariéru už v skorom veku, a úplne zmeniť zmýšlanie oproti mojím rovesníkom.

Chcem viesť plnohodnotný život a motivovať ľudí k lepším životným rozhodnutiam, pretože na zmenu nikdy nieje neskoro. Prostredníctvom instagramu a facebooku sa často na mňa obracajú raz tak starší ale aj seberovní alebo mladší ľudia ako som ja, a pýtajú si odomňa rady tak ako som si ich kedysi pýtal ja. Veľmi ma napĺňa to, čo robím a ďakujem Bohu za túto príležitosť.

Na pozadí tohto celého sú moji rodičia a veľmi blízke osoby, ktoré menovať nemusím. Oni dobre vedia. Stále mi pomáhaju a stoja pri mne. Rodičia mi vštepili vieru v Boha, pokoru, úprimnosť a všetky ostatné správne hodnoty a bez nich by som tieto slová vôbec nepísal … Ďakujem im a verím že sa mi podarí urobiť ich hrdými a vrátiť im to VŠETKO čo do mňa vložili.

Som rád, že môžem byť súčasťou JTG Najmä kvôli jedinečnosti projektu. Spája ľudí, ktorí majú vyššie ciele a najmä ambície dosiahnuť ich a neboja sa tvrdo pracovať. JTG Rodina vás obklopí tými správnymi ľuďmi, s ktorými sa cítite ešte o niečo silnejší.

A tu môj príbeh samozrejme nekončí, práve naopak … začína!

ĎALŠÍ JTG ATLÉTI