MICHAL:

“ Verím, že každý z nás by sa v živote mal usilovať splniť 3 kroky. Prvý je nájsť si svoj potenciál. Dar ktorý dostal do vienka, dar ktorý ho robí výnimočným a iným od ostatných. Druhý krok je práca na svojom dare. K čomu sa viaže kopa driny a sebazaprenia. Posledným krokom je priniesť novú hodnotu do spoločnosti. „

Moje meno je Michal a pochádzam z krásneho Liptovského Mikuláša. Už vo svojich 12 rokoch sa mi podarilo niečo, čo nie je vôbec samozrejmosťou pre každého. Našiel som svoj potenciál. Odmalička som inklinoval k športom. Skúšal som veľa disciplín ako je futbal, tenis, tanec, cyklistika a dokonca historický šerm. Nič však moju pozornosť nedokázalo udržať dlhšie ako jeden mesiac. Tento scenár sa opakoval pokiaľ som u nás na sídlisku nestretok chlapca, ktorý predo mnou skočil salto vzad. V ten moment akoby do mňa udrel blesk. Uvedomil som si, že toto je presne niečo, čo som po celý čas hladal.

Ako by som vyhral loto! Po menšom rozhovore mi Maťo povedal že sa venuje parkouru a freerunningu. O Parkoure som dovtedy už počul ale nikdy som nepocítil veľký chtíč to vyskúšať. Až doteraz…

Na ďalší deň som hneď našiel niekoľko tutorialov na youtube. S veľkým zápalom som začal krkolomne skákať do piesku a štrku na našom sídlisku. Vtedy som vôbec nemal ideálne podmienky pre tréning a tak sme si ich museli urobiť. V zime som skákal do snehu, v lete do piesku a na jeseň do lístia. Samozrejme pokiaľ som sa nenaučil dopadávať na nohy. Potom to už bolo úplne jedno kde a ako som skákal. Je pravda že asi 6 mesiacov som skákal úplne sám a prekonával som dosť veľa fyzických, mentálnych a taktiež spoločenských prekážok. Náročné bolo vytrvať a veriť v to, že sa to naučím aj po tom ako mi ostatní nedôverovali. Hovorili mi, že to nie je možné, lebo to vôbec ešte nevideli. Nakoniec som sa utiahol do vlastnej bubliny v ktorej som sa každým dňom snažil posúvať vpred.

Zlom nastal, keď som sa konečne skontaktoval s Maťom, ktorý pochádzal z Ružomberka. Tvrdil že v Ružomberku majú halu kde sú žinienky a spoločne si tam chodia zatrénovať. A tak som si povedal že tam musím ísť. Takto som sa postupne dostal do prvej komunity v mojom živote, ktorá mi veľmi pomohla vybudovať nie len istý pohybový level ale aj moju osobnosť. Postupne som začal chodiť na rôzne meetingy, workshopy, zrazy a výlety kde som postupne spoznával úžasných ľudí z celého sveta.

Môj vzťah k pohybu sa rokmi začal len utužovať. Keď som mal 13, začal som pracovať na mojej postave. Zo začiatku boli mojou inšpiráciou len kocky na bruchu. Klasický scenár teenegera. Moje prvé cvičenia vyzerali tak že som cvičil 4 krát do týždňa. Boli to klasické home workouty, ktoré stále najdete na youtube. Cvičil som len brušáky a kľuky. Neskôr som pochopil, že dosiahnúť veľkú a vyrysovanú postavu ma až tak nenapĺňa.To bol dôvod prečo som do posilky vstúpil až keď som mal 18. Vo svojich 15 som začal cvičiť komplexne celé telo. Stále som cvičil len s vlastnou váhou. Veľmi som si obľubil Street workout a kalisteniku. Ideálne mi to zapadalo do Parkouru a freerunningu. Pri kalistenike som si vybudoval značnú silu, výdrž a pevnú štruktúru čím som značne obmedzil riziko úrazu pri rôznych pádochm ktoré sem tam prišli. V 16 rokoch som začal naberať komplexnú fyzickú výbavu, v ktorej bola akrobácia, sila, flexibilita, pohybová orientácia a samozrejme aj vypracované telo, ktoré bolo u mňa vždy sekundárne. 

Postupom času som si vypracoval základnú pohybovú výbavu, z ktorej jedinec môže dosiahnúť úspech v akejkoľvek športovej disciplíne. Pre mňa však súťaž nebola nikdy motiváciou pre rozvoj. Mňa motivovalo byť lepším ako som bol včera, nie byť lepší ako môj oponent. Myslím si že tento názor tvorí základ mojej lásky k pohybu a vždy som na tom staval.

V 18 rokoch ma začal fascinovať handbalancing. Je to disciplína, ktorá vznikla v cirkuse a v jednoduchosti je to umenie ktoré vychádza zo stojky na rukách. Čiže doslova balancovanie na rukách.

Eventuálne som sa v mojich 20 rokoch dostal k fitnessu. To, že budem niekedy pózovať na stagi by som v živote nepovedal. Našťastie to nebolo len o pózovaní ale tak isto aj o funkčnosti a komplexnosti tej masy čo máte na sebe. Preto ma to oslovilo. Je to predsa estetická disciplína pri ktorej sa hodnotí komplexnosť atléta. Konkrétne sa hodnotí postava, kde sa robia len základné štvorobraty. Čiže estetika tela. Ako druhé sa hodnotí zostava ktorá musí byť minútu a pol dlhá. V zostave musia byť zaradené akrobatické, silové a tanečné prvky. Takisto musíte ukázať svoju flexibilitu a dobrý celkový prejav. Vo svojej podstate to bola kombinácia všetkého, v čom som sa dovtedy zlepšoval. Tak som dal tomu šancu.

Moja prvá súťaž bola v Hnúšti v apríli roku 2018. Súťaž sa mi podarilo vyhrať čím som sa nominoval na majstrovstvá európy v junioroch do Španielska v krásnej Santa Susane. Bola to moja prvá medzinárodná súťaž, ktorá mi znova priniesla ďalšie zlato. Medzinárodný úspech som na prvej súťaži vôbec nečakal a tak som bol veľmi milo prekvapený. Takto to pokračovalo aj na ďalšiu sezónu na jeseň, kde sa mi v Poľskom Byalistoku podarilo vyhrať majstra sveta tento krát už v kategórii mužov. Ďalšia rana! Bola to predsa najvyššia méta, aká sa dala v tejto kategórii dosiahnúť. Za necelých 7 mesiacov súťaženia sa mi podarilo vyhrať 4 zlaté medaile. 

Čo sa týka mojich cielov v rámci súťaženia tak by som rád získal aj ostatné cenné kovy, ktoré sa mi ešte nepodarilo. Zlato majstrovstiev sveta v junioroch a majstrovstiev európy v mužoch. Súťaženie je pre mňa taká príjemná odbočka, ktorá mi poskytuje zaujímavé skúsenosti a prináša rôznych ľudí.

Odkedy som sa začal venovať pohybu to netrvalo dlho kým som si uvedomil že tým chcem žiť.

Pohyb ma naučil filozofii, ktorá sa vo mne dosť dlho formovala. Verím že každý z nás by sa v živote mal usilovať splniť 3 kroky. Prvý je nájsť si svoj potenciál. Dar ktorý dostal do vienka, dar ktorý ho robí výnimočným a iným od ostatných. Veľká časť ľudí tento dar v živote nenájde. Hlavne preto lebo sa neriadi intuíciou a bojí sa ukázať svoju vlastnú tvár. Každý deň vstávajú s tým, že nevedia čo majú robiť s časom a energiou.

Druhý krok je práca na svojom dare. K čomu sa viaže kopa driny a sebazaprenia. Tvrdím že človek musí najprv spoznať samého seba pred tým ako vôbec môže začať budovať rôzne hodnoty. Všetko čo robí musí vychádzať z jeho podstaty.

Posledným krokom je priniesť novú hodnotu do spoločnosti. Poznáme to ako výrok „always give something back“.

Verím v to že ak by každý človek pracoval na týchto 3 krokoch náš enviroment v ktorom žijeme by bol prosperujúci a ľudia by nemali tendenciu si závidieť a bojovať prosti sebe. Poznali by sme smer ktorým sa chceme uberať a stretali by sme ľudí s ktorými si vieme aj dobre pokecať ale aj vytvoriť zaujímavé projekty, ktorými zas prispejeme do našej spoločnosti niečim novým. 

Mne sa podarilo prvé 2 kroky splniť a po celý čas sa snažím na nich pracovať. Čo sa týka môjho poslania tak veľmi som sa našiel v trénovaní. Začalo to najprv skupinovým tréningom, z ktorého neskôr tu u nás v Lipt. Mikuláši vyrástla akadémia. V Limitless Academy momentálne trénujú 4 tréneri približne 150 detí týždenne. Naším cieľom je vybudovať základnú pohybovú výbavu u detí a mládeže. Celý koncept je zostavený z kalisteniky, parkouru a freerunningu. Celý projekt vznikol z myšlienky vybudovať ideálne pristory a podmienky pre trénovanie týchto 3 disciplín. 

Takisto vediem pohybové workshopy. Momentálne sa venujem hlavne handbalancingovému semináru. Ale tak isto robím seminár zlepšenia pohyblivosti vrámci kompenzácie tréningu, a pre mládež oblúbený seminár parkouru a freerunningu.

Aby som nezabudol. Momentálne sa najviac venujem performerstvu. Čo znamená že robím rôzne akrobatické show, cez ktoré spoznávam úžasných ludí a ukazujem ľuďom svoj potenciál.