ANDY:

“Rozhodnutie je vždy v našich rukách. Buď sa rozhodneme zničiť komfort my, alebo on zničí nás. Nedovoľme mu to.”

Môj prvý nádych, prvé kroky, prvé pády a prvé vstávania sa odohrali v neveľkom, ale za to očarujúcom meste Liptovský Mikuláš. Vtedy som ešte ani nemohla tušiť, kam ma ďalšie kroky, ďalšie pády a vstávania zavedú. Ale vezmime to pekne poporiadku.

Narodila som sa mojim rodičom po jedenástich rokoch manželstva, ako dlho vytúžené dieťa. Nemali sme všetko na svete, ale mali sme seba, lásku, vzájomnú podporu a oporu. Môj príbeh začal na skvelom a pevnom základe, za čo som a budem navždy vďačná. Okrem toho, že mi dávali prvé posledné, viedli ma už od malička k športu. Obaja ho milovali, nuž a gény proste nezaprieš. Teda aspoň sa tak hovorí…

Prvý pokus zaradiť ma oficiálne medzi pohybovo zdatných bol pri prekročení prahu gymnastickej haly. Netrvalo dlho a stala sa zo mňa perfektná gymnastka. Okej, srandujem. Po prvej hodine mi trénerka naznačila, že tadiaľto cesta nevedie. Respektíve moja ohybnosť bola zrejme pod bodom mrazu. Takého toho sibírskeho mrazu.

A tak som si ďalej žila svoj neoficiálne šport milujúci život. Vlastne som ho až tak extrémne nemilovala. Za to som milovala čokoládové buchty a guličky s mliekom! Nebudeme si klamať, všetci sme ich raňajkovali, však áno? Starkine slivkové gule boli mojou životnou istotou a tie buchty, ktoré smažila v oleji a natierala lekvárom, tie moje pamäťové bunky zachytili až obdivuhodne do detailov. Toľko z nutričného okienka, mladej, faldíky neriešiacej Andy. 

A čas plynul. Štvrtkový čas strávený v družine som si extrémne vážila, pretože zbytok týždňa sa niesol v zmysle tanečná, klavír, výtvarná, spev a podobné skvelé, charakter, disciplínu a vytrvalosť budujúce veci. Vysvetlite to ale dieťaťu na základnej škole, nehovoriac puberťákovi. A že som bola drsná puberťáčka. A že to mali doma so mnou pestré. Prišli roky, keď som sa konečne stala oficiálnou súčasťou nejakého športového klubu. Volejbalové tréningy a zápasy za Liptovský Hrádok ma naučili, že ak začneš hneď letnú prípravu trénovať tempom kadetiek, najbližší týždeň nevyjdeš po schodoch. No a potom sa adaptuješ. Snáď. Chcela som vynikať, byť v niečom fakt dobrá ale častokrát som skôr ohrievala lavičku. Aspoň neprechladla, všakže. Po dvoch rokoch som to pre bolesti krížov zavesila, chtiac nechtiac, na klinec.

Škola, aspoň tá základná, nebola mojím koníčkom (neskôr na gympli mi asi preplo a začala som sa reálne učiť). Životný výkon bol učiť sa dlhšie ako 10 minút, no vďaka mojej neskutočnej a najúžasnejšej mamke sme to dobojovali. Fakt excelentne. Vždy ku mne pristupovala s trpezlivosťou, láskou a vlastne zo mňa jej prístupom spravila človeka, ktorým som teraz.

V deviatej triede prišiel akýsi zlomový bod. Z dovtedy puberťáčky ako lusk, ktorá nerieši tie tri pneumatiky na bruchu, zje čo príde pod ruku a ako jedináčik sa nemusí ani len podeliť, sa stal iný človek. Moje pamäťové bunky nezaznamenali čím to tak bolo. No moja mamka áno. Vraj som pozerala na fitnessky ako Dominika Multáňová a hovorila, že raz taká proste budem. Z toho si treba odniesť dôležitý fakt – to čo si kladiete pred oči, aké máte vízie, na čo sa denne pozeráte, tým sa stanete. Vyvolá to vo vás túžbu. Túžbu po zmene. Po niečom väčšom, po niečom lepšom. Začnete veriť. Keď môžu iní, môžete predsa aj vy.

Tak som uverila. Nevedela som kde začať a ako začať. Tak veľmi som si priala mať akéhosi trénera, ktorý by mi povedal, čo mám robiť, ako mám trénovať, čo mám jesť. „Všetko by bolo jednoduchšie“ myslela som si. No nikto taký tu nebol. Aspoň som o nikom nevedela. A tak som obula staré botasky, obliekla rozťahané tepláky a vybehla. Behala som mysliac si „raz sa mi tie stehná nebudú šúchať o seba“. Vážne, s touto vidinou som behávala. A nie len to. Každodenné cvičenie podľa YT videí sa stali akousi rutinou. Čítala som články o strave a cvičení (často plné dezinformácií, ktorých je na webe viac než veľa) a snažila sa aplikovať všetky rady na seba. Moje jedlo vyzeralo po celý rok ako v predsúťažnej diéte. Vločky, mäso, tvaroh, cottage, zelenina, sem tam nejaký ten sacharid v podobe zemiakov či ryže. Hlavne aby ich nebolo moc, všakže. A už vôbec nie po obede! Mýty, ktorým sme verili snáď všetci (a niektorí stále veria). K čomu toto viedlo? K niekoľkým veciam. V prvom rade som sa sebe samej začala konečne páčiť. To bola tá pozitívna stránka veci. Pohľad do zrkadla bol čoraz príjemnejší, obdiv okolia čoraz väčší a preto som nemala dôvod robiť veci inak. Ba ešte pritvrdiť. A tak sa aj stalo. A ten negatívny? O tom si povieme tiež.

V 15 rokoch nastal ďalší zlomový bod. Spoznala som, že láska na prvý pohľad existuje. A ja som sa zamilovala tak silno, že to začalo byť fakt vážne. Nie, nemal hnedé oči, hnedé husté vlasy, snedú pleť, atletickú postavu, 185 cm, americký úsmev a lásku k fitness a donutom (to ešte príde, nie že nie). V podstate bol plný železa, dovtedy nepoznaných strojov a takých tých divných farebných kabeliek, ktorým tí skúsenejší hovorili, že kettlebell. Bol to prvý gym, do ktorého som vošla. December 2015. Toto moje pamäťové bunky zachytili. Rovnako detailne, ako tie smažené buchty. Náhoda?

Pamätám si, ako som prišla domov a povedala mamke, že by som tie stroje najradšej umývala, len aby som tam mohla tráviť viac času. (Čo som si aj nasledujúce dva letá ako brigádnik splnila). Prvé dva mesiace si ma pod krídla zobrali tréneri, ktorí robili pre náš gym. V tom čase už som mala za sebou rok domáceho cvičenia, behania a bola v povedzme dosť slušnej forme. No na prvé preklenutie strachu z neznáma, boli pre mňa kľúčoví. Prvý tréning bez nich bol akoby som bola stratené dieťa v supermarkete. Všade navôkol super veľkí chlapi, všetky oči sa na mňa isto pozerali a ja chúďatko nevedelo, čo robiť. Samozrejme v skutočnosti nik nezíral a chcem vám len povedať, že každý má prvé razy podobné pocity. A že tí svalnáči sú poväčšine fakt milí a normálni ľudia. Až na pár výnimiek. Ale tie nemusíme riešiť. Takže žiadna panika. 

Všetko šlo v mojich očiach perfektne. Forma bola čoraz vysekanejšia, začali sa objavovať kocky na bruchu, žilky na rukách, stehná sa mi konečne nešúchali o seba. Skvelé, že? Nakupovali sme tony zeleniny, kuraciny, ovsených vločiek a nejaké to ovocie. Sladkosti, ktoré boli dovtedy mojou životnou láskou, šli bokom. Lebo predsa nemôžeš jesť ani ovocie po obede, nie to ešte sladké. Myslela som si. Mýlila som sa. A tak sa začala cesta ortorexie alebo inak chorobný strach z konzumácie nezdravých jedál. Aj to je dôvod, prečo dnes už nerada označujem a kategorizujem jedlo na zdravé a nezdravé. Vyvoláva to presne ten pocit, že niečo smiem a niečo naopak nesmiem. A po čom túžime viac? Áno, presne tak. Po tom zakázanom. A to zakázané bolo niečo, čo nemalo dôvod byť zakázané. Pretože dnes už viem, čo som vtedy netušila. Že neexistuje zlé jedlo, len nesprávne množstvo. Že môžem jesť prakticky čokoľvek, ale je potrebné, aby to bolo v súlade s mojimi cieľmi. Ale k dnešnému dňu viedol dlhý proces.

Bola som tak šťastná, že som konečne objavila niečo, v čom viem byť dobrá, že mi bolo jedno aký to malo dopad na ostatné veci. V škole som sedela celá bez života a prejsť z nej domov, bolo ako výstup na Mount Everest. Energia šla na Bahamy a spolu so sebou zobrala aj menštruačný cyklus. Z faldíky neriešiacej, energiou žiariacej Andy sa stala disciplinovaná, za cieľom idúca, občas hladná a ešte častejšie bez energie Andy. Ale vidíte? Všetko má svoje plusy. Vykročila som nesprávnou nohou ALE vykročila. A keby som to nespravila, nepošmykla sa, nemýlila sa, nedošla by som nikam. 

Stávali sme s mamkou pred regálom so sladkosťami a ja som prežívala taký vnútorný stres, že som bola schopná niekoľkokrát za sebou nejakú sladkosť do košíku vložiť a hneď aj vyložiť. Ak ma niekto videl na kamere, musel si myslieť svoje. Neuveriteľná úzkosť. Strach, že niečo pokazím. Poznámky ľudí typu „ty toto vlastne nemôžeš, že?“ pri tom, ako mi vedome podávali čokoládu, ma dostávali do úzkych. Nechápali to. A ani nemohli. Tak to proste chodí. Ľudia vás často nebudú chápať a podporovať, keď s niečím začínate. Dosť možné, že ani vy nechápete, prečo to robíte. Proste ste v tom našli vášeň, dáva vám to zmysel a aj keď sa možno mýlite alebo v čomsi zlyháte, neprestanete. 

A čas opäť plynul. Dodnes si pamätám, ako som prišla po prečítaní akéhosi článku o potréningovom jedle za mamkou so slovami „Vieš čo? Ja budem možno môcť jesť ryžu aj večer!“ Spravila som to raz a potom som sa videla tak tučno, že som to neráčila opakovať. Vlastne som sa celý čas videla úplne inak. Keď dnes spätne vidím fotky s trčiacimi rebrami, sklesnutou tvárou a tenučkými nôžkami, nestačím sa diviť ako funguje ľudský pohľad na samého seba. Vtedy som sa videla úplne inak. Otázka „Však nie som tučná?“ znela u nás doma snáď každý deň. Potrebovala som pocit uistenia. 

Ak by som vám mala opisovať celý môj príbeh a vzťah k jedlu, bol by to hotový román. Preskočíme zopár etáp, ktoré taký bežný človek na ceste týmto lifestylom občas zažíva. Vybočenia z „režimu“ sa zrazu diali čoraz častejšie. Nejaký čas mi to vlastne vôbec nevadilo. Forma bola stále fajn a ja som si nejak užívala to „zakázané“ jedlo. O počítaní kalórií som tom čase nemala veľmi poňatia, správne rozloženie makronutrientov mi tiež moc nehovorilo a bola som taký ten typický „clean eater“ s občasnými, čoraz častejšími prejedaniami. Až sa z občasného prejedania začal stávať boj. 

Boj, ktorý som bojovala tak dlho, až som mala občas pocit, že niet cesty von.  Sebaovládanie a disciplína šli zrazu fuč. Aspoň čo sa odolávania jedlu týkalo. Raz to bolo lepšie, raz horšie. A kilá šli postupne hore. Prišiel však čas, keď som postupne začala prichádzať na krásu flexibilného stravovania sa. Čítajúc článok o IIFYM som začala dostávať nádej. Prišla som do kuchyne a nadšene oznámila nasledovné :“ Vieš čo mami? Možno to teraz bude také ťažšie, že si budem musieť všetko vážiť a tak, ale budem môcť jesť všetko!“. Ach ako dlho trvalo, kým som sa to naučila robiť správne. Nevedela som totiž ako si kalórie nastaviť, ako si jedlo zapisovať, ako si rozložiť makroživiny. Vlastne som nevedela nič. Ale vedela som, že je tu aj iná cesta, ako tá na ktorej som bola. Pretože tá zjavne dlhodobo nefungovala. A ako som sa to postupom času učila a aplikovala, bolo všetko lepšie. Občasné prejedania však stále panovali. Raz bolo obdobie, keď hlas v hlave nútiaci ma ísť a potajme vyjesť všetko, čo príde pod ruku utíchol. A potom sa znovu ozval. Napriek tomu, že som si dopriala sladké, lebo som už vedela, že môžem. Napriek tomu, že som jedla sacharidy pokojne o deviatej večer. Ten hlas tu bol. A ozýval sa čoraz častejšie. Ja som ho čoraz častejšie poslúchla. 

Začal sa každodenný boj s hlavou, jedlom, sebou. Pohľad do zrkadla ma začínal desiť. Preplakané noci od znechutenia so samej seba. Dlhé hrubé svetre sa stali mojou ochranou pred pohľadmi ľudí. Ktorým som sa vždy aj tak nevyhla. A komentárom typu „nejak si pribrala“ tiež nie. Šlo to ako na húsenkovej dráhe. Raz som bola hore, raz dole. A keď som si myslela, že už je reálne dobre, nevedela som, že to najhoršie ešte príde. Keď som v 14 rokoch odhodlane vybehla v starých botaskách z domu, s víziou niečoho väčšieho, nepomyslela som si, že raz skončím pri veľkej bielej mise. A nebola to misa na zemiakový šalát. Dobre vieme, o akej bielej mise hovorím. Sediac v škole moja myseľ  behala po regáloch so sladkosťami a ja som sa nemohla dočkať, kedy si ich všetky kúpim a zjem. Domov z obchodu som kráčala s plnou taškou čokolád, sušienok, zmrzliny a pečiva. Oh a mlieka. V priebehu pár minút bolo takmer všetko fuč a moje kroky viedli.. všetci vieme kam. 

A po tom všetkom prišiel zlomový večer. Sedela som po jednej z vyššie uvedenej udalosti na zemi, so slzami v očiach, kŕčmi za hrudnou kosťou, ledva som lapala po dychu a vedela som, že toto nemôže ísť ďalej.  Vedela som, že ak chcem aby sa niečo zmenilo, musím niečo zmeniť. A presne to som začala robiť, začala som dávať telu toľko, koľko reálne potrebovalo. Začala som dôverovať procesu a ničiť mindset strachu z jedla, ktorý tam niekde ešte stále bol. Znie to jednoducho, teoreticky to jednoduché je, až kým ťa tvoja hlava nezačne presviedčať o opaku.  Ale toto nie je článok „ako poraziť PPP“. O tom niekedy inokedy.

Teraz to možno vyzerá, že sa celých 5 rokov krútilo len okolo bojovania s jedlom. V skutočnosti to tak viac-menej bolo, no celý ten proces ma priviedol k balancu, ktorý mám teraz. A koniec koncov, nech to znie akokoľvek zvláštne, som za každý ten rok vďačná. Som vďačná, že som v 14 rokoch zatúžila po niečom väčšom. Pretože aj keď z týchto riadkov to snáď vyzerá, že mi to viac vzalo ako dalo, nie je to tak.

Rozhodnúť sa pre tento životný štýl je druhé najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Naučila som sa variť-takže sa vlastne už môžem vydávať, spoznala som nespočetné množstvo skvelých ľudí s veľkými víziami- JTG je toho dôkazom. Naučila som sa, že nikdy nevyhovieš všetkým a najdôležitejšie je byť spokojný so sebou, pretože tu vždy bude kritika. A tá je koniec koncov potrebná. Priviedlo ma to na školu, ktorú študujem- VŠ Tělovýchovy a sportu Palestra a do mesta, v ktorom momentálne trávim väčšinu svojho času- do Prahy. 

A čo ma na tom najviac baví? Že všetko, čo som sa za tie roky naučila a čo sa ešte naučím, chcem dávať  a dávam ďalej. Pretože verím v to, že každý by bol v svojich začiatkoch vďačný za správne nasmerovanie. Za pomocnú ruku. A mojou úlohou je dať ľuďom nádej. Nádej, že momentálny stav, v ktorom nie sú spokojní, nie je koniec. Že každý deň je nový začiatok a na tom, čo bolo včera nezáleží. Že predošlé zlyhania nás nedefinujú ale môžeme z nich naopak vyťažiť maximum. A za to všetko kde som a kde smerujem patrí najväčšie ďakujem najväčšej láske môjho života- Bohu. A ďalšie obrovské ďakujem patrí mojej mamke. Pretože oni tu boli pri všetkých mojich zlyhaniach a úspechoch a bez nich by som dnes nebola tým, kým som. 

Čas plynie a s ním pirchádzajú ďalšie a ďalšie zmeny. Zmeny, ktoré nás vždy posúvajú vpred. Či už sa to tak v danú chvíľu zdá, alebo nie. Posledné roky sa odohrávajú v hlavnom meste Česka – v stovežatej Prahe. Medzičasom som stihla úspešne dokončiť bakalárske štúdium oboru Výživové poradenství a sportovní diagnostika. Úprimne som si myslela, že mi po štátniciach odľahne, ale zatiaľ si to vůbec neuvedomujem.

Možno preto, že sa tým zas toľko v mojom živote nezmenilo, keďže svoju prácu ako nutričný online coach som začala už počas štúdia a som nesmierne vďačná Bohu, že po skončení školy môžem prosto pokračovať to, čo som už začala a rozvíjať to. Je to fakt zaujímavé, pozrieť sa späť na svoju 15 ročnú ja, ktorá prvýkrát vošla do gymu a proste sa zamilovala. Nevedela čo a ako presne bude robiť ale vedela, že toto je oblasť, ktorá ju absolútne chytila za srdce a že tu je jej miesto. Vtedy som si myslela, že jedného dňa budem mať posilku s cukrárňou. Netypické kombo, ja viem – ale kto ma pozná, chápe. A kto ma nepozná, stačí, že hodí očkom na môj Instagram a pochopí, že moja láska k jedlu vôbec neutíchla. A takisto moja láska k tvorbe na sociálnych siéťach.

 

 

Pomaly ale isto sa počas posledných 7 rokov plnil môj malý veľký detský sen, keď som pozerala na americké Youtuberky a veľmi som chcela točiť a tvoriť. Tak zatiaľ tu máme Instagram a TikTok, kde absolútne s radosťou tvorím obsah pre ľudí, ktorých to verím môže inšpirovať, baviť a hlavne pomôcť. Nechcem predbiehať ale verím, že aj ten detský YouTube sen sa čoskoro začne plniť. Ale všetko má svoj čas. Vždy.

Postupne sa učíme, postupne budujeme. Pomedzi to sa potkneme, občas zastavíme ale dôležité je, že pokiaľ máme niečo na srdci, je to tam z nejakého dôvodu. A v ten moment je dôležité obklopiť sa ľudmi, ktorí vedia tvoje sny a ciele podporiť. Preto ako ďalej rastieme ako jednotlivci, som neopísateľne vďačná za to, že môžeme rásť v rámci JTG teamu a prinášať ľuďom to, čo sme kedysi sami potrebovali. Podporu, edukáciu, motiváciu a hlavne rodinu. Presne tú, ktorú by som si spätne v mojich začiatkoch priala mať.

Keby ste mi v mojich 14 rokoch povedali, že raz budem sedieť v aute s Patrykom a viezť sa do Bratislavy na Social Awards Slovakia 2021, myslela by som si, že si robíte srandu ale aj tak by som vám v kútiku duše verila. Zrazu som sedela na gala večeri v TOP 3 v kategórii food? Život je crazy. A Boh je dobrý.

Veľká téma môjho boja s jedlom pomaly utíchla. Bojujem ešte? Občas bojujem. Ale to koniec koncov v nejakej oblasti my všetci. Už ani trochu však nie tak, ako tomu bolo kedysi. Pretože prehráš až vtedy, keď sa vzdáš. Pretože každý boj je príležitosť na výhru. A každá prehra je príležitosťou prekopať stratégiu boja.

UPDATE 2021:

Takže čo sa týka update môjho života v skratke – mám doštudované, ale tým sa edukácia v obore ani náhodou nekončí, práve naopak. Robím prácu, ktorú som túžila robiť ale je čas posunúť ju zas o krok ďalej. Presťahovala som sa na ďalší byt (každý rok v Prahe sa nejak presúvam ale toto už verím nebude prípad aj tohotu roku) a mám tú možnosť bývať s absolútne úžasným človekom, ktorý je mi veľkou oporou nie len v tvorbe na sociálnych siéťach ale hlavne vo viere (zdravím ťa Zika), jedlo je stále môj veľký kamoš.

Oh a začala som medzi časom robiť Instagramové štvrtkové food challenge, to len tak, ak neviete, tak je to fakt sranda! Hah. Láska k činkám ma neopustila ani po 7 rokoch, aj keď si niektorí ľudia myslela, že ma to fakt prestane baviť. Nuž, zatiaľ sa to tak netvári. A JTG rodina? Tá mi je stále obrovskou podporou, ktorú vôbec neberiem na ľahkú váhu. Čo teda povedať? Ďakujem. Ďakujem Bohu za život. Ďakujem, že môžem.